Posledná možnosť objednať stromčeky, ktoré sú na objednávku 21.11.2018

Od Odina po Santa Clausa

Malé deti zvyknú klásť jednoduché, no o to ťažšie otázky. Jedna z najťažších znie: Kto vlastne nosí na Vianoce darčeky? O miesto toho, kto v závere roka roznáša odmenu deťom, ktoré boli po celý rok dobré, totiž každoročne v decembri vypukne tlačenica.

Deti sa doma dozvedia, že príde Ježiško, na ulici vidia Mikuláša s čertom, za ďalším rohom stretnú niekoľkých Santa Clausov, vitálnym červeným deduškom na sobovi im celý december vymýva hlavičky aj televízia... Proste zmätok.

Fínske mestečko Romaniemi, švédska dedina Mora, grónsky poštový úrad v Muuk, tri škandinávske sídla ďaleko na severe, kam pošta každoročne doručuje tisícky listov od detí z celého sveta, ktoré v nich píšu, čo si želajú pod vianočný stromček. Ale komu svoje prosby adresujú? Kde sa vlastne vzala predstava o dobrej mužskej postave, ktorá ich priania splní?

Stopy v mýtoch a folklóre

Prvé stopy by sme mohli nájsť v tradíciách a mýtoch veľkých európskych predkresťanských civilizácií. Kelti mali poloboha Gargana, obra s obrovským bruchom, ktorý počas zimného slnovratu nosil darčeky. Podľa neho stvoril francúzsky spisovateľ Rabelais svojho poživačného Gargantua. Rímania poriadali približne od 11. do 22. decembra veľkolepé slávnosti Saturnálie. Rímski patricijovia obdarovávali svoje deti aj seba navzájom v mene bohyne menom Strenia.

Škandinávsky a germánsky boh menom Odin či Wotan bol uznávaným vládcom vesmíru a Valhally, akéhosi raja dávnych Severanov. Počas zimného slnovratu a ďalších trinásť dní po ňom mu prinášali obete za to, že pomáhal ľuďom bojovať so zlými silami tmy. Prinášali aj seno pre Odinovho koňa, ktorý sa volal Slepnyr. No a Odin na oplátku posielal do ľudských obydlí vrany, aby zistili, či tam bývajú dobré alebo zlé deti, a tie dobré odmeňoval.


Na ruských stepiach poznali boha úrody, čo znamenalo boha dostatku s menom Nikola. Aj ten v zime nosil čosi dobré pod zúbky malých detí. V niektorých častiach Ruska ho zastupoval Mrazík alebo Mesiačik Január. Počas desaťročí venovaných budovaniu komunizmu sa deti všetkých krajín Sovietskeho zväzu povinne tešili na Deda Mráza. Nemohol tu chodiť Mikuláš, o ktorom ešte bude reč, pretože tak sa predsa volal popravený posledný ruský cár. Dnes sa už Mikuláša do súčasného Ruska opäť vrátil.

V niektorých kantonoch Švajčiarska tú istú úlohu podľa ľudového folklóru plnila Teta Arie, ošklivá čarodejnica so železnými zubami a vtáčími nohami. Počas celého roka je na ľudí veľmi zlá talianska čarodejnica Besana. Výnimku urobí len šiesteho januára, kedy nosí darčeky malým dobrým Talianom.

Španieli tiež preferujú tradíciu, podľa ktorej darčeky rozdávajú šiesteho januára svojrázne postavičky Magi (čítaj mádží). V oknách všetkých domov vo Švédsku svietia malé svetielka, symbol toho, že prichádza Svätá Lucia a s ňou znovu svetlo. Lucia nosí na hlave korunku zo zeleného ihličia a na nej šesť veľkých rozsvietených sviečok. A tiež všetkým naokolo rozdáva malé milé pozornosti.

Francúzsky obrázkový časopis Le Monde uverejnil rytinu z roku 1869, na ktorej prilietajú ku komínu a deťom čakajúcim dole spúšťajú hračky - anjeli. Francúzske deti rozbaľujú darčeky pod stromčekom 25. decembra ráno.

Prvé stopy po Le Père Noël, Otcovi Vianoce sa objavili v písomných prameňoch už v trinástom storočí. Dnes akoby z oka vypadol americkému Santa Clausovi. Ale ešte skôr ako sa budeme venovať tejto najsúčasnejšej postave „vianočného mužíčka", vrátime sa na chvíľu do Betlehema a odskočíme aj do Turecka.

Kresťanské Vianoce

Niekedy na prelome letopočtov (i keď názory sa rozchádzajú o niekoľko rokov) priviedla veľká žiariaca hviezda do Betlehemu, vlastne na jeho okraj, do maštale, kde na slame ležal práve narodený chlapček, napoly boh a napoly človek s menom Ježiš, troch kráľov. Poklonili sa malému Ježiškovi a k jasličkám položili tri veci - zlato, kadidlo a myrhu. Boli to prví darcovia a prvé vianočné darčeky kresťanskej vierouky. Katolíci a protestanti vo väčšine európskych krajín učia svoje deti veriť, že darčeky pod stromček priniesol Ježiško.

Necelé tri týždne pred Ježiškom chodí po Európe Mikuláš, jedna z najvýznamnejších postáv zimných sviatkov. Aká je jeho história? Narodil sa niekedy pred rokom 300 nášho letopočtu v meste Patara, ktoré sa nachádza v dnešnom Turecku. 

Nicolasov otec obchodoval s obilím, ale ak sa pri narodení syna tešil, že bude mať kto zdediť rodinný obchod, tak veľmi skoro prišiel na to, že z tohto výnimočného dieťaťa bude sotva obchodník. Malý Mikuláš si zvykol po kúpeli zložiť ručičky dohromady a dlho sa modliť, raz dokonca celé dve hodiny. Neskôr sa stal biskupom v Myre v Malej Ázii, dožil sa osemdesiatich rokov a preslávil sa zázrakmi, ktoré konal, dokonca údajne oživil mŕtve deti. Biskup Mikuláš podporoval tých, ktorí podporu potrebovali. Stal sa patrónom slobodných dievčat. 

Jeden z jeho priateľov mal totiž dve dcéry, ale nemal dosť peňazí na ich veno. Hrozili im dve cesty - jedna do kláštora, druhá k prostitútkam. Mikuláš každej z nich daroval tobolku plnú zlata a tak sa mohli vydať. Zrejme na základe tejto historky sa s ním začala spájať legenda dobrosrdečného darcu. Umrel 6. decembra roku 342 a to je deň, ktorý dnes oslavujeme. Už niekoľko rokov po jeho smrti ho vyhlásili za svätého.

Pozostatky svätého Mikuláša dodnes starostlivo chránia v bazilike St. Nicola v mestečku Bari na juhu Talianska. Tam sa jeho balzamované telo dostalo roku 1078, keď ho z jeho tureckej hrobky odviezli rybári, aby medzi „bezbožníkmi" neutrpel kresťanský svätý nejakú ujmu. Bari mikulášsku tradíciu intenzívne pestuje, pretože sa to priaznivo odráža v turistickom ruchu. Mikuláša tu nájdete všade, na obrazoch, suveníroch, v reštauráciách, v názvoch rybárskych a výletných lodí. A ešte dnes koná zázraky, za nie práve malý peniaz tu dostanete kúpiť liečivý olej, ktorý stále vyteká z jeho kostí.

Zaujímavú variáciu mikulášskych osláv majú v Holandsku. V novembrovú sobotu, tri týždne pred svojimi meninami „pripláva" Mikuláš na lodi zo Španielska. Má so sebou pomocníkov v čiernych šatách a so začiernenými tvárami, pripomienku toho, že Holandsko bolo vo svojej histórii pod nadvládou Španielska. Pred pár rokmi sa ich pokúsili prezliecť do zeleného, ale deti protestovali a vybojovali si malých kamarátov s tmavou pleťou naspäť. Práve pomocníci majú plné ruky práce s roznášaním darčekov. 

Svätý Mikuláš nič nerozdáva, len sa nosí po krajine na chrbte bieleho koňa meno Amerigo, zdraví sa s ľuďmi a vystupuje v televízii. Deti vyložia piateho decembra pred dvere čižmy a zoznam želaných darčekov, k tomu pridajú seno a mrkvu pre Ameriga. Dobré deti sa ráno tešia z darčekov, zlé nájdu akurát tak metlu. Do niektorých domácností príde Mikuláš s čiernymi pomocníkmi osobne, má so sebou veľkú knihu, v ktorej sú zapísané dobré aj zlé skutky detí a z tej deťom sediacim okolo neho číta, aké boli a čo si za to zaslúžia.

Na americkom kontinente

V dánskej a nemeckej kultúre nazývali biskupa Sinterklass, neskôr Sint Nicoloses, no a z toho vznikol Santa Claus. Legendu o svätom Mikulášovi priviezol do Nového sveta Krištof Kolumbus, ktorý po ňom roku 1492 pomenoval prístav na Haiti. V roku 1621, keď Holanďania založili prvé sídlo na mieste, kde dnes stojí Manhattan, výstavná štvrť New Yorku, vztýčili tam sochu sv. Mikuláša ako vďaku za to, že sa v poriadku preplavili na nový kontinent.

Americký Santa Claus, nástupca európskeho Mikuláša, sa oficiálne narodil 24. decembra 1822 v New Yorku, ktorý sa vtedy volal Nový Amsterdam a bol centrom holandskej kolónie. Básnik Clement Clark Moore, známy aj ako prekladateľ Biblie z hebrejčiny do angličtiny, napísal pre svoje deti báseň, ktorá medzitým zľudovela. Hovorí sa v nej o noci pred Štedrým dňom, kedy sa v celom dome nepohla ani duša, dokonca ani myš, pri komíne sú starostlivo uložené pančuchy v nádeji, že príde Mikuláš. „Čo to vidia oči moje? Maličké sánky a osem malých sobov! 

A na sánkach sedí starý kočiš, veselý a čiperný, je to svätý Mikuláš." Moore bol ten človek, ktorý preložil príchod Mikuláša zo šiesteho decembra na dvadsiateho štvrtého decembra a po prvýkrát ho nezobrazil ako vážneho biskupa s mitrou na hlave, ale ako malého okrúhleho mužíčka s červeným nosom a bielymi fúzmi. „Pri stole kreslím a keď sa obzriem / zrazu svätý Mikuláš skočí komínom dnu / v kožuchu od hlavy po päty / špinavý od popola. Má vrece plné hračiek / a keď ho otvára, šibalsky na mňa mrkne. / Ako mu žiaria oči a tie veselé jamky na lícach! / Líca má ako ružičky a nos ako čerešničku! / A úsmev mu žiari od ucha k uchu. / Na brade fúzy biele ako sneh."

Noviny sa o básničku priam bili, americké deti ju počúvajú každé Vianoce a pre prisťahovalcov sa stala symbolom Vianoc. Zo Saint Nicolausa v Amerike vznikol Santa Claus, ktorého sprvu kreslili ako malého škriatka. Dobrotivým starým pánom sa stal až roku 1850, keď kresliar ilustrácií Thomas Nast, ktorý sa dovtedy preslávil karikatúrami politikov, po prvýkrát zobrazil Santa Clausa v červenom kožuchu s čiernymi topánkami a hromadou hračiek, ale zatiaľ bez noše. Červený kožuch dostal údajne preto, lebo biskupi ako Mikuláš nosia červené taláre, a keďže Santa Claus chcel byť vyššie postavený ako Mikuláš, to sú kardináli a tí nosia taláre červené.

V roku 1931 vytvoril Haddon Sundblom pre reklamnú kampaň Coca-Coly ľudskú podobu Santa Clausa s dlhou bielou bradou, v kožúšku s bielym lemovaním, v čižmičkách a s nošou plnou hračiek.

Ako prvý model mu stál obchodník na dôchodku Lou Prentice, neskôr Sundblom kreslil Santa Clausa podľa seba. Haddon Sundblom umrel roku 1976, ale jeho nadčasová postavička žije na miliónoch plagátoch, kalendároch a obaloch. Pre Coca-Colu to bol skvelý marketingový ťah. Pepsi-Cola sa pokúsila nasledovať ho kresbičkami vianočných ozdôb ako hrdinov ich reklám, ale žoviálnemu mužíčkovi s červeným nosom nedokázali konkurovať.

Naspäť do Európy

Aj v Európe ešte pred sto rokmi na trhoch predávali obrázky s postavou vianočného mužíčka v modrom, bielom i červenom kabátci. Často bývali námetom papierových potlačí na medovníky. Santa Claus v americkej podobe veselého starčeka s nošou sa cez Holandsko vrátil do Európy. Najskôr „tvrdil", že prichádza Mikulášovi pomôcť s roznášaním darčekov.

Kým sa Mikuláš zbadal, že táto konkurencia na jeho teritóriu je dosť vážna, Santa Claus začínal vyhrávať. Dvadsiate storočie prinieslo do duší ľudí zmätok, dve svetové vojny a nástup materializmu presúvali mnohých veriacich kresťanov do tábora ateistov. Tí dávali pred vierou v kresťanské postavy prednosť všadeprítomnému komerčne využívanému Santa Clausovi. Jasne to vidieť na produktoch výrobcov pohľadníc, niekedy okolo roku 1900 už polovicu námetov tvoril práve Santa Claus a Mikuláš sa začínal dostávať do úzadia, podobne ako pohľadnicoví anjelikovia.

I keď prv ho v mnohých európskych krajinách považovali za nezvaného hosťa a nie všetci ho mali radi. Objavila sa vianočná pohľadnica s nápisom: „Pokiaľ viem, tak mne hračky nosí Ježiško!" V baskickom meste San Sebastian organizovali miestni katolíci sprievody, ktoré vyháňali Santa Clausa z mesta.

Menej veriaci obyvatelia mesta organizovali pre zmenu sprievod, ktorý ho privádzal naspäť. Na Vianoce 1951 sa vikári katedrály vo francúzskom Dijone dohodli, že treba deťom ukázať, že Santa Clausa vymysleli ľudia a že Vianoce sú sviatok, ktorý pripomína, že sa narodil Syn Boží, ktorý prišiel spasiť svet. Z lepenky urobili postavu Santa Clausa a pred zástupom asi dvesto päťdesiatich detí ju zapálili. Deti sa zasmiali, zatlieskali a šli domov, ale vikárov za tento skutok skritizoval aj tajomník OSN a museli sa ospravedlniť.

Santa Clausovi pri presadení výrazne pomohli dve veci. Po prvé, Marshallov plán, ktorým Amerika pomáhala krajinám západnej zóny v povojnovom budovaní. S finančnou podporou sa do Európy dostávala aj americká kultúra. Bielobradý starček s nošou plnou bábik a vláčikov si veľmi ľahko získal na svoju stranu deti, ktoré poznali hlad a nedostatok počas vojnových rokov.

To druhé, čo Santa Claus dokázal geniálne využiť, či skôr zneužiť v svojom boji o privilegované postavenie medzi „vianočnými mužíčkami", je obchod. Bez začervenania oslovuje ľudí v obchodoch, v médiách, jeho obraz sa vnucuje všade, všetkým a na každom rohu. 

A aj keď dnes ešte stále poštári nosia listy s prosbami o vianočné darčeky na sever Európy, listov z roka na rok ubúda. Veď načo aj písať, keď deti vo veľkých obchodných domoch počas celého decembra čakajú zástupy Santa Clausov, aby si ich posadili na kolená a osobne vypočuli ich darčekovú objednávku? Je to jeden z mála mýtov, ktorý sa ešte stále vyvíja, i keď na to, akých hrdých predchodcov má v svojom rodokmeni, tento komerciou pokazený deduško zrejme už dávno zabudol.

Tento web používa súbory cookie. Ďalším prechádzaním tohto webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac info